Myslím, že nie som jediná, čo to vníma. Naša dnešná doba sa nedá porovnať s dobou našich rodičov. Je tak desaťkrát rýchlejšia. A napriek tomu, že za nás všetko robia stroje, máme stále menej času. Stali sme sa obeťmi konzumu. Trávime strašne veľa času v práci, aby sme zarobili veľké peniaze, ktoré chceme predovšetkým preto, aby sme sa postarali o svoju rodinu. O rodinu, na ktorú vlastne máme oveľa menej času, akokeby sme mali tých peňazí trochu menej. Neustále sa naháňame v jednom kolečku a fungujeme stále rýchlejšie a rýchlejšie. Dáva vám to význam? Zarábať peniaze pre rodinu s ktorou sa skoro nevídame, pretože pracujeme od nevidím do nevidím?
Máme viac peňazí a žijeme luxusnejší život. Keď už dostaneme vytúžené voľno, cestujeme niekam ďaleko, aby sme mali pocit, že si ten čas s rodinou skutočne užívame. Je to ale skutočne tá jediná cesta, ako sa čas s rodinou naozaj užíva? Cestovať niekam do tramtárie? Keď nikam necestujeme tak si aspoň kupujeme drahé darčeky. Stal sa z toho štandart. Mať dostatok peňazí na dovolenky a darčeky je štandart.
Vidíte tom ale význam? Neviem ako vám, ale mne sa zdá rozumnejšie zarábať menej, ale mať na rodinu viacej času. Nepotrebujeme luxusné dovolenky ani extra dařrčeky na to, aby sme si užili tých, ktorých máme najradšej. Niekedy je prechádzka v lese lepšia ako dovolenka v Thajsku. A viete, čo robí spoločné chvíľky tak skvelými? Keď si ich vieme naplno užiť. Keď na seba máme čas a ideálne pravidelne, pretože keď si na niekoho nájdete čas, ten dotyčný vie, že vám na ňom záleží.
Nepotrebujeme drahé darčeky, ale ani veľa vecí, ktoré si denne kupujeme a denne nám ich niekto vtĺka reklamami do hláv. Nepotrebujeme nový kompresor ani sieťové prvky.
Jediné čo potrebujeme je čas. Na čo nám sú vlastne tie draho zarobené peniaze keď nemáme čas?